Choš Chobar – začína novú etapu.

Základná organizácia s medzinárodnou pôsobnosťou začína po 15. rokoch existencie, novú
samostatnú etapu. Chovateľské ciele a smerovanie zostávajú nezmenené, ale už od roku
2026 si organizácia bude vydávať vlastné preukazy pôvodu , čím sa stala nezávislou na
rozdiel od predchádzajúceho obdobia. V tomto roku Choš Chobar prijal klub Hape, ktorého
členovia sú zameraní najmä na dovoz a chov aborigénnych psov priamo zo SÁ, čo bude
veľkým obohatením v rámci chovateľskej činnosti. Vysoký kredit Choš Chobaru
v chovateľskej činnosti potvrdzuje skutočnosť, že najvyšší predstavitelia organizácie úzko
spolupracujú a niektorí sú aj členmi kynologických organizácii Turkménska, Kazachstanu
a Kirgízska.

Choš Chobar je organizácia, ktorá je otvorená pre všetkých domácich aj zahraničných kynológov, chovateľov, alebo priaznivcov nášho plemena, ktorí sa stotožňujú s ústrednou myšlienkou, ktorou je zachovanie týchto psov v čo najvernejšej podobe pôvodných psov Strednej Ázie. A to exteriérom, ale aj povahovými vlastnosťami.

Kto sa intenzívne o naše plemeno zaujíma , už isto pochopil, že sú pomerne veľké rozdiely v tom, čo ponúkajú kluby v rámci FCI a čo ponúka Stredná Ázia. A to aj napriek tomu, že sa už v takom veľkom počte na výstavách neobjavujú vyložene monštrá, aké žali donedávna výstavné úspechy. Skrátka, novoruské SAO / pod záštitou FCI / sú už odlišné nielen vonkajším vzhľadom , stratou plemenného typu, ale aj povahovými vlastnosťami. Najlepšie to vystihol tadžický kynológ Alichon Latifi, ktorý opísal, ako sa novodobí ruskí aziati prejavovali pri pokuse ich začleniť ku stádu v Tadžikistane. Psy v noci spali, v nečase sa skrývali a chodievali do júrt kradnúť potravu, čo je pre miestne psy absolútne tabu. Je úsmevné, ako sa podaktorí chovatelia či už na Slovensku, alebo v Českej republike vyjadrujú s dešpektom k iným kynologickým organizáciám, ktoré nie sú v FCI a pritom sú práve oni, členmi organizácie, ktorá má na svedomí devastáciu nejedného plemena . Výstavy poriadané Choš Chobarom sú prístupné pre všetkých záujemcov z rôznych kynologických organizácii, zatiaľ, čo klubom v rámci FCI, sú len pre kynológov s preukazmi FCI. Ak si však niekto myslí, že len tie preukazy pôvodu FCI sú jedinečné a jediné pravé, je na veľkom omyle i keď sa o tom snažili a snažia podaktorí funkcionári SKÁaRO verejnosť presvedčiť. Stačí pár príkladov o „jedinečnosti“ vydávania preukazov pôvodu. Svojho času prezident SKJ umožnil v rozpore so všetkými stanovami vstup vytvoreného Slovenského alabaj klubu pod FCI. Vo väčšine preukazov týchto „slovenských alabajov“ kolovala krv kaukazských vlkodavov, na čele s čistokrvným kaukazským vlkodavom, ktorý s preukazom pôvodu SAO dokonca vyhral v Miláne svetovú výstavu. A pred pár rokmi za výdatnej asistencie členov výboru SKÁaRO sa importovaný, čistorkrvný kaukazský vlkodav opäť stal stredoaziatom s platným preukazom SAO, napriek tomu, že kompetentní vedeli o tom, že je to kaukazský vlkodav. Je pravda, že začiatkom 90. rokov sa v preukazoch pôvodu z času na čas objavili u importovaných jedincov kaukazské vlkodavy, avšak v tej dobe mnohí ani netušili o týchto nešvároch, ktoré mali na svedomí niektorí ruskí a ukrajinskí chovatelia. Člen výboru SKÁaRO si adoptoval „aziata“ z útulku a získal preukaz pôvodu ako „aborigén“. Nevyzeral síce horšie súčasné SAO na výstavách FCI, ale predsa len sa takýto „útulkový „ aziat sa nedá nazvať aborigénom , ako sa nazývajú psy dovezené zo SÁ od pastierov. A keď k tomu pridáme niektoré preukazy pôvodu niektorých importovaných psov, ktoré nezodpovedali realite, čo bolo v 90. rokoch verejným tajomstvom, tak čím sú preukazy pôvodu tak výnimočné a jedinečné? Ak privezú členovia Choš Chobaru, teraz už v spojení s Hape, aborigéna, tak to je skutočný aborigén a aziat so všetkým, čo k nemu patrí. A to napriek niektorým exteriérovým nedostatkom, lebo žiaden „nadpes“ neexistuje. Je tu však záruka , že sa jedná skutočne o aziatov, o ktorých sa dá v chove oprieť. To je predsa len iné vnímanie chovu kde sa nepachtí po tituloch ako v FCI, a ktoré často neodzrkadľujú skutočnú hodnotu jedinca. A ešte je tu ešte jeden podstatný rozdiel a ten sa týka povahy, čo je jeden z najdôležitejších atribútov pri našom plemene. U „ruských aziatov“ pod FCI sa strácajú pôvodné vlastnosti. Okrem iného, jeden veľmi dôležitý fakt a tým je, že keď v Turkménsku a Tadžikistane si aziat nikdy nesmel dovoliť postaviť sa proti majiteľovi, ale ani proti členovi rodiny, dokonca aj cudzie deti boli vždy v bezpečí i keď tie sa častokrát dokázali pri psoch dokonale „vyblázniť“. Aziat nesmel nielenže zaútočiť , ale ani zuby vyceriť! Ak by tak tak spravil, bez milosti by ho utratili! To však pre tie dnešných „ruských FCI aziatov“ , neplatí. V českej televízii sa objavil taký jedinec, ktorý napadol svoju majiteľku a tiež jej priateľa. Príbeh síce skončil navonok podľa majiteľky pozitívne, ale už nikto nikdy nezaručí, že sa podobný konflikt nezopakuje Žiaľ, nie je to jediný prípad, keď sa „aziat“ prejavil ako hryzavý a nevyrovnaný, čo nášmu plemenu spravilo negatívnu reklamu. Je však isté, že žiaden z dovezených psov priamo zo SÁ sa takto nikdy neprejavil. V tom mali pastieri v Stredne Ázii vždy jasno a takému hryzavému psovi by už druhú šancu nedali. Je to vec priorít a je na každom z nás, ktorí tie psy chováme, alebo len vlastníme, čomu dávame prednosť. Titulom a výstavným úspechom, alebo zameraním sa na zachovanie pôvodných vlastností „aziatov“ v čo najväčšej možnej miere.

Choš Chobar síce organizuje aj výstavy, ale neprikladá im taký význam, ako sa to deje v FCI . To je jeden zo zásadných rozdielov / samozrejme aj mnohých iných rozdielov, či už v chove, alebo vo vedení organizácie / vo vnímaní a postoja k nášmu plemenu. Každý si môže svoju chovateľskú cestu slobodne zvoliť. Bolo by však namieste, aby tých vymyslených rusko-ukrajinských aziatov nenazývali pôvodnými psami Strednej Ázie, pretože takými nie sú.

Výbor Choš Chobaru :

Roman Repka
Pavel Svoboda
Iva Svobodová
Karol Rafaj

Hape:

Juraj Goda
MVDr. Vlaldimír Serafín
MUDr. Atilla Horváth

Cesta Choš Chobaru