Červená, biela a zelená farba na zástave predstavujú slnku, čistotu a islam. Koruna je symbolom tadžického ľudu a sedem hviezd zastupuju dokonalosť a šťastie.
Tadžikistan, je štát v strednej Ázii, hraničiaci s Afganistanom, Čínou, Kirgizskom a Uzbekistanom. Bývalá zväzová republika Sovietskeho zväzu, v súčasnosti člen SNŠ. Najmenšia stredoázijská republika, je veľmi hornatá. Pohoria, ktoré zaberajú 90 % územia, patria k Ťanšanu, Altaju a Pamíru. Mnoho štítov prevyšuje 6 000 m n. m. Horské chrbty sú od výšky 4 – 5 000 metrov pokryté ľadovcami. Centrálnu časť krajiny tvoria veľké chrbty – Turkestanský, Zeravšanský, Gissarský a Alaj. Na juhovýchode sa rozprestiera Pamír s najvyšším bodom Kullai Ismoili Somonij (7 495 m n. m.).
Podnebie je pestré, vertikálne výrazne zonálne, sú tu zastúpené všetky pôdno-rastlinné pásma. Sútokom riek Piandž a Vachš vzniká Amudarja, ďalšie rieky sú: Syrdarja, Zervašan
Tadžici sú jedným z najstarších národov sveta. Patria do iránskej jazykovej skupiny, sú však jediný indoeurópsky národ v Strednej Ázii. Tadžici sú potomkami obyvateľov starovekej Baktrie (oblasť stredného toku Amudarje) a Sogdiany (povodie Zeravšanu), ktoré sa v oblasti rozprestierali v 6. – 4. storočí pred Kr. Pôvodne obývali rozsiahle oblasti Strednej Ázie a Iránu. Začiatkom 4. storočia si tieto štáty podmanil Alexander Macedónsky. V Tadžikistane sa nachádza jazero, ktoré je po slávnom vodcovi a volá sa Iskanderkul. Iskander znamená v perzskom jazyku Alexander. K tomuto jazeru sa viaže nasledovná legenda.
Alexandrovi sa nedarilo dobyť túto oblasť a tak postavil na rieke priehradu. Počítal s tým, že pomocou priehrady zaplaví nedobyté územie. Pri obliehaní jeho obľúbený kôň Bucefalos spadol do tej priehrady a utopil sa. Od tej doby, slávny kôň o pol noci vychádza z jazera na breh. Dievča, ktoré ho zazrie, bude mať šťastné manželstvo a dlhý život.
6624 Čierny tadžik s bielymi znakmi
6852 Čierny tadžik
Cez Tadžikistan prechádzala dôležitá Hodvábna cesta. Obyvateľstvo sa zaoberalo poľnohospodárstvom a chovom dobytka. Územie neskôr patrilo do Kušánskej ríše do 1. stor. nášho letopočtu, kedy sa tade prehnali vlny Hunov a Tureckých národov. V 7.-8. storočí Tadžici podľahli Arabom, ktorí ich násilne islamizovali. V 9. storočí vznikol nezávislý tadžický štátny útvar Sámánovcov. Rozvíjala sa kultúra, remeslá, obchod, baníctvo, vznikli početné mestá. V tomto období boli položené základy perzsko-tadžickej literatúry a vedy. V 12. stor. krajinu ovládli Seldžuckí Turci, o storočie neskôr Mongoli, po roku 1369 sa stal štát súčasťou Timurovej ríše. Od 16. stor. patril do Bucharského emirátu a Kokandského chanátu.V 19. storočí ovládlo Strednú Áziu Rusko a Bucharský emirát sa stal vazalskou oblasťou. Tadžikistan bol v tomto období zaostalou oblasťou. 16.októbra 1929 vznikla Tadžická SSR, v 1991 sa krajina osamostatnila.V porovnaní s Turkménskom, je Tadžikistan hornatá krajina a pastieri pracujú so svojími stádami v celkom odlišnom prostredí ako ich turkménski kolegovia. A samozrejme chovajú k tomu aj trochu iné psy s inou konštitúciou ako sú turkménske alabaje.
Tadžikistan je hornatá krajina
Pohybujú sa v horách a pri kočovaní musia prekonávať veľké vzdialenosti. V horskom prostredí musia byť logicky viac pohyblivé, ako psy žijúce na pustatinách. Bývajú teda ľahšie, o niečo menšie ako sú stredoaziati v Turménsku. Tadžický pastieri sú výborní chovatelia oviec. Chovajú najmä gissarské ovce, alebo plemeno nazvané džojdori. Pastieri tvrdia, že nebyť ich pastierskych psov, nebolo by ani ich oviec. Stredoaziati obdobne ako v iných krajinách Strednej Ázie sú neoddeliteľnou súčasťou ich pastierskeho života. Pred desiatkami rokov sa o tadžických psoch nehovorilo veľa. Dostupné informácie, neboli pre priaznivcov aziatov, z tohto stredoázijského štátu, príliš priaznivé. Boli skôr povrchné a často sa spomínalo, že kvalitné psy v tomto kraji nie sú. Našťastie sa našli kynológovia, ktorí zamierili do vysokohorských rajónov Tadžikistanu a s veľkým entuziazmom začali poznávať miestne psy, o ktorých potom vydávali svedectvo. Mnohí svorne hovoria o tom, že počiatkom 90. rokov sa na výstavách v Rusku ešte objavovali SAO, v mnohom zhodné s pastierskymi psami. Rokmi sa situácia rapídne zmenila k horšiemu. Je pravda, že kto mal záujem si niečo viac zistiť o tadžických psoch, veľa sa toho nedozvedel, informácie na internete boli kusé a v Tadžikistane sa objavovali rôzne psy, dovezené z Ruska. Existovalo kynologické centrum s názvom Ruchak, neskôr chovateľská stanica Sajod. V tej dobe som to považoval za malú kynologickú tragédiu, že jedna, jediná chovateľská stanica v Tadžistane a neopiera sa o vlastných pôvodných pastierskych psov. Čierne tadžiky sú predsa nádherné a ruské odchovy SAO, sa im v žiadnom prípade nevyrovnajú. V posledných rokoch sa to zmenilo a chovateľská stanica Sajod s Radžabalim má vo svojom zariadení krásne tadžické, ale aj impozantné afganské psy. V Tadžikistane sa aziati nazývajú viacerými menami. Sagi dachmarda je zložené zo slov – „človek, ovládajúci 10 síl, a „sag“, čo znamená „pes“ Spolu to znie ako „pes, ktorý nahradí 10 chlapov- „. pastierov. Aziati sa v Tadžikistane v podstate využívajú hlavne ako pastierske psy, ktoré ochraňujú stáda. Musia byť dostatočne silné, avšak nie príliš ťažké, pretože by nevydržali ďaleké pochody, ktoré patieri so svojimi stádami absolvujú. Existuje jedno príslovie, že: vlka kŕmia nohy .A tak musí aziat byť nielen dostatočne silným, ale aj pohyblivým, aby vlka dohnal a zničil. Okrem názvu dachmarda, sa niektoré psy nazývajú dechkani, alebo jednoducho točiky / tadžiky / Psy si vyhrabávajú veľké jamy, kde sa v lete, v zemi ochladzujú a chránia pred dotieravým hmyzom. Stredoázijské ovčiaky v Tadžikistane, podobne ako turkménske psy nesmú byť príliš agresívne k ľuďom bez príčiny a v prípade, že svojím správaním ohrozujú deti, sú nemilosrdne utrácané. Počas dňa sú relatívne mierne, po zotmení sa stávajú nekompromisnými ochrancami obydlí. Dalo by sa povedať, že prechádzajú na nočný režim, ktorý je od denného odlišný. Podľa poznatkov S. Chamidova, držia pri stádach psov nie príliš mohutných, kohútikovej výšky od 65 do 74 cm. A. Labunskij udáva podobne namerané hodnoty od 62 do 73 cm. Obvod laby od 12 do 15 cm, objem hrudníka od 86 do 94 cm a dlžku hlavy od 25 do 30 cm. Farebné rázy stredoaziatov v Tadžikistane bývajú rôzne.Dá sa však konštatovať, že farba čierna dominuje. Čierne tadžiky. To spojenie sa už medzi kynológmi zaužívalo a čierne psy bývajú všeobecne označované za čiernych tadžikov i keď niekedy ani z Tadžikistanu nepochádzajú. Ale nebývajú len čisto čierne, mávajú zvyčajne aj biele fľaky, či už na nohách, hrudi, alebo šiji. Čisto čierne nebývajú ani farebné rázy, nazývané čorčašma. Tak sfarbené psy, čiernej farby, majú fliačky nad očami / ako tibetská doga /. Vyskytujú sa tiež v iných krajinách Strednej Ázie a nazývajú sa tam turtkuz, alebo djort gjoz. V Tadžikistane bývajú psy často hnedé, hrdzavé, tigrované, sivé, ale biele len výnimočne. Niekedy majú čierne masky pri hnedom, alebo šedom sfarbení. Avšak medzi najznámejšie farebné typy patria v Tadžikistane spomínané takzvané štvoroké SAO – nazývané čorčašma. Táto farba je v tejto krajine medzi pastiermi obľúbená, u ruských a ukrajinských chovateľov už menej. Čorčašmami nazývajú aj psy, ktoré majú základnú svetlú farbu, ak majú nad očami fliačky. Takto sfarbené jedince majú prechod od čela k papuli sotva znateľný, ale nájdu sa medzi nimi aj také, ktorých prechod je výraznejší a tieto majú aj okrúhlejšie tvarované hlavy. Tento typ čorčašmi je zriedkavejší. Pastieri hovoria, že ich predkovia odjakživa držali takto sfarbené psy a práve v týchto typoch sa nachádzajú psy, ktorým náleží pomenovanie dachmarda, sú to výborní bojovníci s dravcami. Nemenej známym a populárnym farebným typom sú kynológom dobré známe čierne tadžiky. Vyznačujú sa plavným prechodom od čela k papuli a chovajú sa pomerne v ucelenom type. Pod očami zaplnená papuľa, s tlstými masívnymi pyskami bez znakov prílišnej hrubosti. Oko majú zväčša tmavé, uši nízko postavené. Na rozdiel od typu čorčašma, majú viac ploské rebrá, niekedy sú dlhšieho formátu. Nachádzajú sa v mnohých oblastiach Tadžikistanu.Podobne sa vyskytujú aj psy, ktoré nazývajú ala, čo znamená pestrý, tak ako v Turkménsku ala, od čoho je odvodený názov alabaj. Tento typ ala je tak isto pomerne uceleným typom, s charakteristickými črtami. Jedince bývajú stredného, alebo vyššieho vzrastu s dobre vyvinutou kostrou, hlbokým hrudníkom. Papuľa je silná, pod očami dobre vyplnená, pomerne krátka, so silným koreňom nosa, ku ktorému sa takmer nezužuje. Uši sú nízko posadené, oči tmavé. K typickým predstaviteľom tohto typu patril vynikajúci pes, meno Ala Polvon. Profesor Labunskij na svojich cestách po Strednej Ázii tiež stretával tadžické psy rôznej farby a tak isto rôznej dĺžky srsti. Spomínal viacero príhod, ktoré sa dozvedal od miestnych pastierov a zvyčajne to boli príhody hrdinských činov miestnych aziatov, ktoré bojovali odvážne s vlkmi, ale aj s divými prascami. A výborná povaha, s veľkou odvahou čeliť vlkom a iným dravcom, sa cení najviac. V tom sa zhodnú úplne všetci, ktorí nám o tadžických psoch podávajú cenné informácie. Alichon Latifi a jeho brat Latif Latifi sú práve tými, ktorým vďačíme za to, že tadžické psy vychádazajú z tieňa svojich turkménskych bratov. A nielen oni, ale aj viacerí, či už ruskí, alebo litovskí kynológovia, ktorí Tadžikistan navštívili a dokázali nám prostredníctvom reportáží a obrazových materiálov priblížiť život a prácu tadžických psov. Mená, ako A. Labunskij, S.Chamidov, E. Poľšina, A.Korž, A. Derus, zostanú u priaznivcov tadžických psov navždy zapísané, ako mená osôb, ktoré vykonali pre túto populáciu SAO, kus užitočnej práce. A všetci svorne konštatujú, požiadavka na výbornú povahu tu existuje tak, ako vo všetkých kútoch Strednej Ázie, pre všetky typy SAO. O žiadnej drezúre a cvičení sa v súvislosti s tadžickými SAO nehovorí a jediné povely sa vydávajú ak chcú psa privolať, alebo keď ho huckajú na vlka. Vtedy je počuť „Kš- Kš „Gurk“ / vlk /, „Girša“ / vezmi /. Slovo „Davšaš“ zase používajú pastieri, ak chcú psa upokojiť. Tadžici nikdy nedávajú svojim psom ľudské mená a so psami sa príliš nemaznajú. Samozrejme šteňatá sú výnimkou a deti sa s nimi s radosťou pohrajú. Mená dávajú psom zväčša také, ktoré majú spojitosť s nejakou farbou, alebo charakterom. Tez – Zlý, bielym psom hovoria Pachta, čierno-bielych volajú Allapar, hrdzavých – Zardak, sivých- Sary, bielo-čiernych – Ala, čiernych s bielym golierom Bujnok. Zaujímavé, že aj tigrované psy, s bielym golierom a bielymi labami nazývajú tak isto – Bujnok. Okrem toho často používajú mená ako Polvon, Kaškar, Tarzan. Syrtlon. Meno Polvon znamená v preklade bohatier a menuje sa tak zhruba 50 percent tadžických pastierskych psov.Väčšinu sučiek nazývajú Kančuk, čo by sa voľne dalo preložiť ako žena ľahších mravov. Celkom netradičné pomenovanie pre suky. Objavíme i mená ako Baj, Chajbar, Chirs / v preklade medveď / V roku 1988 sa konala v Rusku výstava, na ktorej v triede mladých vyhral práve tadžický pes, ktorý sa tak volal. Je pravda, že už v tej dobe niektorí chovatelia smerovali k nadmerným rozmerom, a tak sa spomínaný Chirs netešil veľkej popularite. Bol to ale krásny, mladý pes s veľmi peknou stavbou hlavy, plavného prechodu od čela k papuli.
Z viacerých prameňov sa dozvedáme, že tadžické psy majú veľké zuby, údajne väčšie, ako napríklad turkménske psy. Žiadne štatistiky síce nepoznáme, ale faktom zostáva, že zuby majú tadžiky skutočne veľké. Zaužívané rozprávania, že tadžiky sú ostrejšie ako turkménske psy, sa nezakladajú na realite. Ani A. Latifi s nemyslí, že by mali byť turkménske psy menej ostré ako tadžické a naopak, nachádza mnoho zhodného medzi turkménskymi a tadžickými psami. Na margo toho spomína, ako ho raz ohrozoval agresívny turkménsky alabaj v známej chovateľskej stanici Kara – Kelle, ktorá držala výlučne psy s turkménskou krvou.
7541 Čierna farba s bielymi znakmi
8368 Čorčašma
Exteriér nie je pre pastierov prvoradý, tým je charakter. Takzvané vlčie pazúry pastieri nechávajú, považujú to za znak dobrých bojovníkov. Často takým psom dávajú meno Syrtlon. S tým pomenovaním sa stretáme aj v iných oblastiach Strednej Ázie, keď práve tieto psy by mali byť podľa legendy potomkami bájnych zvierat krížených s pastierskymi psami. Malým šteňatám zvyknú dávať pastieri okolo krku amulety z poverčivosti proti uhranutiu a ako ochranu voči rôznym chorobám. Väčšinou sa jedná o šnúrky červenej farby, ktoré im vešajú na krk. Charakter bojovníka sa overuje tradične v testových zápasoch. A. Latifi síce hovorí aj o tom, že v Tadžikistane zápasy nemajú takú tradíciu ako v Turkménsku, alebo v Afganistane. Konali sa tu skôr zápasy kohútov, ale napriek tomu sa boje psov v Tadžikistane usporadúvajú.
A tak isto sa objavujú zápasnícke legendy. Nemálo psov – výborných zápasníkov sa priváža z Afganistanu. Šer, Tufon Miška Afganec, Chirs, Panšer, Kukča, Zambur a ďalší, dokazujú kvalitu afganských psov a opodstatnený záujem Tadžikov o týchto bojovníkov. V tejto súvislosti A. Latifi spomína psov Ibragima Kurbanova, ktorý priviezol z Afganistanu viacero zaujímavých a kvalitných psov, ktoré boli použité v tadžickom chove.
Pri besedách s pastiermi je často počuť, že psy síce potrebujú fyzicky zdatné, ale hlavne musia mať silu ducha.
Sú radi, ak pes dokáže úspešne bojovať, ale psy, ktoré by bojovali len návzájom proti sebe a nie proti vlkovi a ostatným šelmám, nepotrebujú.Tadžické pastierske psy prechádzajú tvrdou skúškou pri kočovaní, ktoré môže trvať aj mesiac. Psy bývajú vyčerpané, pochudnuté a rozdiely vo váhe môžu činiť aj 10kg v závislosti ich práce u stáda, keď sú na jednom mieste, alebo pri kočovaní. Dlhovekých psov pri stádach nebýva veľa, hoci vysokého veku sa môžu dožiť a niekedy aj dožívajú. Ťažké boje s dravcami im neraz spôsobujú poranenia, ktorým podľahnú. Špeciálnu starostlivosť nemajú, niekedy ich pastieri vykúpu v kadi, v ktorých kúpu ovce. Ak sa zrania, pastieri ich ošetrujú, tradične hlinou a popolom. Tadžické psy sú mimoriadne pohyblivé a rýchle a na jednej z expedícii, skúsili namerať, jazdiac autom, ako rýchlosťou dokážu bežať. Približne 500 metrov bežali zároveň s autom, ktoré malo na tachometri 50km/ hodinu. Slušný výkon! Rýchlo a s ľahkosťou, akoby sa ani zeme nedotýkali, presne tak dokážu behať tadžické psy. Ak prídete ku stádu ako hosť, musíte byť opatrní, ale ak dá pastier súhlas, môžete narušiť hranicu, ktorú by človek sám neprekročil. Psy sa správajú zdržanlivo, ale neútočia. Ak by si však človek potreboval odbehnúť na chvíľu za pomyslenú hranicu, len tak ľahko sa vrátiť nemôže. Opustil teritórium a na opätovný návrat, potrebuje znovu súhlas. To je špecifická črta nielen pre tadžických psov. Ak budeme aj u nás niekde sedieť spolu s partiou a našim stredoaziatom, musíme dávať pozor, pretože, ak sa niekto z prítomných vzdiali, jeho návrat nemusí náš pes akceptovať. A to napriek tomu, že predtým prítomnosť toho istého človeka toleroval. Inak život a práca tadžických psov pri stádach je obdobná, ako v iných krajinách Strednej Ázie, len hornatá krajina robí ich prácu trochu náročnejšou.
Šteňatá sa zvyčajne rodia v neskorej zime, alebo skoro na jar. Má to svoju príčinu pretože v tom období je pre šteňatá a suky dostatok potravy, lebo rodia ovce a kozy, z ktorých nie všetky prežijú. Mäso z uhynutých mláďať, ale aj výživné placenty zabezpečia psom výživnú stravu. Šteňatá rýchlo rastú a silnejú. To je veľmi dôležité, aby stihli dostatočne vyrásť a zosilnieť do začiatku prechodu zo zimných na letné pastviny, pretože musia samostatne kráčať za stádom. Niekedy sa stáva, že sa šteňatá rodia v inom období, čo nie je cekom ideálne. Sučky jednak musia pracovať a v lete býva neúnosné horko.Sučky sa teda zvyknú hárať na jeseň. Ak pastieri nechcú, aby boli sučky napárené, priväzujú ich niekedy medzi somárov, aby sa k nim psy nedostávali, poprípade sučky posielajú autom na miesto určeného cieľa. Je to z toho dôvodu, že sučky psov rozptyľujú pri práci, ktorí sa naviac medzi sebou bijú a spôsobujú si poranenia.
Tadžické psy môžu mať dlhú, alebo krátku srsť. Zaujímavé, že profesor Mazorev o nich písal ako o psoch s dlhou srsťou a naopak S. Chamidov tvrdí, že pôvodné tadžické psy mali srsť krátku a dlhosrsté psy sa objavili v dôsledku turkménskych importov. Čo sa týka váh a výšok, tak tadžiky svojimi rozmermi nikoho neohúria. Namerané miery sú priemernými hodnotami, ktoré vyplývajú z potrieb pastierov. Tí ich potrebujú také, aby boli schopné pracovať v horských podmienkach. O základných mierach sme sa už dozvedeli od A. Labunského a S. Chamidova a teraz len potvrdíme ich slová na základe poznatkov jednej expedície, kde zobrali kynológovia miery viacerých tadžický psov. Zistili, že kohútikova výška u psov je v priemere od 65 do 72 cm a súk 60 – 68 cm. A niektoré jedince dokonca vážili na jar menej ako 40 kg, pričom na jeseň sa ich váha pohybovala okolo 50-53 kg. Najťažší pes, ktorého vážili mal 62 kg.
Zuby majú tadžiky veľké a záhryz je v zásade nožnicový, hoci stretnúť môžeme aj psov so záhryzom kliešťovým.
V nasledovných riadkoch si pripomenieme niektoré legendárne tadžické psy, ktoré sa dostali do histórie, ako výborní bojovníci.
Kokki – Šesťnásobný Šampión Tadžikistanu.
V roku 2008 sa v Iskitime konala konferencia, kde sa hovorilo o jednej veľkej zápasníckej legende o psovi menom Kokki a jeho línii. Podľa všetkého patril k najlepším zápasníkom a pravdepodobne len pár psov z minulosti by mu mohlo zdatne konkurovať, či už spomínaný Ala Polvon, Pachta, alebo Bujnok. Počas sedemročnej zápasníckej kariéry prehral Kokki len tri zápasy a dal viacero potomkov, z ktorých bol najlepší Segun. Ten zdedil to najlepšie, čo mohol po otcovi zdediť a svoje bojové vlastnosti dokazoval v mnohých víťazných zápasoch. Jeho majiteľom bol Rustam Sobirov, ktorý si po Segunovi nechal dvoch psov – Tarzana a Tajsona. A títo dvaja bratia, Kokkiho vnuci psa a synovia Seguna sa stretli vo vzájomnom súboji o Šampióna Tadžikistanu v ťažkej váhe v sezóne 2006 – 2007. Víťazstvo a titul bol prisúdený Tajsonovi, hoci sa tento verdikt, nie všetkým zúčastneným, pozdával. Viacerí boli presvedčení, že titul mal získať Tarzan. Smrťou Rustama, sa končí éra úspechov psov z Kokkiho línie. Kokki však zostal legendou. Spočiatku to bol obyčajný pes zobratý od stáda z Fajzabádu, neskôr vstúpil do histórie tadžických bojovníkov. Tarzan a Tajson nezanechali po sebe veľa dôstojných zástupcov a krv Tajsona sa udržiava skôr v Rusku a na Ukrajine, ako v Tadžikistane.
Chajbar – úžasný, čierny tadžik, s vynikajúcim charakterom a bojovými schopnosťami. Jeden z najuznávanejších tadžických bojovníkov. Jeho kariéra sa ale nezačínala ľahko. Keď ho vyviezli z Tadžikistanu, bol zapojený do práce pri jednom stáde, kde mal neustále strety s inými psami, ktorí ho viackrát doráňali. Potom Chajbara, nie celkom zotaveného, postavili proti zdatnému súperovi, na ktorého nestačil. Skoro sa unavil a ušiel. Neskôr, po celkovom uzdravení, prišla veľká premena. V odvetnom súboji, jednozančne vyhral a od tej doby drvil svojich protivníkov a súper ubúdalo, pretože majitelia sa báli postaviť svojich psov proti zdatnému Chajbarovi. Bojoval úspešne až do staroby.Traduje sa, že už vo vyššom veku sa stretol s vychýreným bojovníkom – Kajtmazom a to dokonca dvakrát. Raz víťazne, raz prehral, ale ako to bolo v skutočnosti nevieme isto, pretože video záznamy z toho obdobia nie sú. To, čo však vieme, je fakt, že Chajbar sa stal nesmrteľnou legendou.
Kara Techas – Šampión Kazachstanu, Šampión SNŠ / Spoločenstvo nezávislých štátov – v ruskom jazyku SNG /.
– ďalší úžasný čierny tadžik, ktorý vošiel do histórie bojovníkov.
Narodil sa a vyrástol v Tadžikistane u pastiera. Jeho pôvodné meno bolo Džully. V roku 2001 ho vyviezli do Uzbekistanu a behom roku do Kazachstanu. V niektorej z týchto krajín mu dali meno – Kara Techas, pod ktorým sa preslávil. Okrem mnohých víťazstiev bolo neuveriteľné, že nikomu nedal možnosť počuť jeho hlas. Hovorili o ňom, že ani nikdy neštekal. Tento hrdina, ako osemročný, podľahol zraneniam, ktoré utŕžil v boji s vlkmi. Bol to charakterovo silný pes, výnimočne odolný voči bolesti. V troch rokoch mu bez narkózy odsekli chvost, len tak, akoby sa jednalo o malú kozmetickú úpravu. V mieste jeho rodiska, žil jeho mohutnejší brat Kelli, ktorý bol tiež čiernej farby, ale kvalitu, ani úspechy Kara Techasa nedosiahol.
Ala Polvon –tadžická legenda, neporaziteľný pes, ktorý bol vyvezený z Tadžikistanu do Ruska, s bilanciou v počte 40 vyhratých zápasov. Očití svedkovia hovoria o tom, ako dokázal v Dušanbe víťazne bojovať počas jedného dňa, viackrát za sebou. V Rusku sa dostal do Iskitimu, Larise Kononenko. Na veľkú škodu, tento vynikajúci pes, nezanechal po sebe generácie potomkov, ktorí by ho nasledovali.
Baj – Šampión Kazachstanu v roku 2008 čierny pes s bielym golierom, hruďou a znakmi, ohromoval svojou vytrvalosťou a samozrejme svojim bojovými vlastnosťami. Na pamätný súboj Baja vážiaceho 52kg, s o dvadsať kíl ťažším Oskarom si bojčatnici spomínajú s veľkým rešpektom a úctou k Bajovi, ktorý tento zápas vyhral.
Pachta – Veľakrát spomínaný, ako vynikajúci bojovník, ktoré majiteľ nechcel predať za žiadne peniaze. Žiaľ, podrobnejších informácii sa nám nedostalo.
Veľa importov afganských psov v poslednom období zaznamenali tadžický chovatelia. Mnohé putovali do Európy a to najmä do Bulharska, Ruska a na Ukrajinu. Niektoré zaujímavé jedince sa objavili už aj u nás. Z novej generácie tadžických pastierskych psov v európskych krajinách ako nástupcov svojich slávnych predkov si môžeme poznačiť mená ako Oltoj, Chajbar, Kaško, ktoré sa už dostávajú do povedomia chovateľov a to najmä priaznivcov tadžikov. Niektoré tadžiky sa objavili aj v Taliansku v chovateľskej stanici Karanuker a mnohé kvalitné jedince sa dovážajú najmä do Kazachstanu a Uzbekistanu. Najmä tie, ktoré preukázali svoje bojové schoponosti. Celkom výnimočne je to naopak, v prípade psa, menom Karakuš, ktorý sa narodil v Astane / Kazachstan / a stal sa tadžickým šampiónom v bojoch. Je to veľký, mohutný pes, ktorý sa však vymyká z typu tadžických psov a jeho udávaná váha viac ako 85 kg vzbudzuje nedôveru a neistotu v jeho pôvode. Som presvedčený o tom, že nádherné a povahovo zdatné tadžické psy si nájdu širší okruh obdivovateľov a chovateľov, ako je tomu doteraz. Veď práve tadžické pastierske psy spolu s turkménskymi a afganskými patria medzi to najlepšie v našom plemene. Vedia to aj Kazaši, Kirgizi a Uzbekovia a z toho dôvodu si ich do svojich krajín v hojnom množstve privážajú.
6747 – Malý čierny tadžik